Mesto duchov, ako ľudovo označujeme opustené mesto, mohlo o svoje obyvateľstvo prísť z viacerých dôvodov. Niektoré mestá boli opustené, pretože ekonomická aktivita, ktorá ich živila upadla/zanikla, iné z dôvodu katastrof, zapríčinených či už prírodou alebo ľuďmi (zemetrasenia, výbuchy sopiek, záplavy, vojny,…).
Mestá duchov môžeme nájsť po celom svete, ale len niektoré z nich sa stali slávne. K tomu môže dôjsť ak je zachovaná autenticita mesta alebo dôvod jeho opustenia je nezvyčajný. Poďme si povedať o niektorých z nich.
Horné Opatovce, Slovensko
Horné Opatovce boli kedysi prosperujúcou obcou v Žiarskej kotline, ktorá sa pýšila bohatou históriou, kultúrou a folklórom. Dnes je z nej len ruina a spomienka na ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy kvôli znečisteniu, spôsobenému výrobou hliníka v blízkej fabrike.
Obec bola v širokom okolí známa ako kultúrna a tvorivá komunita. Slovensku dala v oblasti duchovného života viacero kňazov i rehoľných sestier. Miestni duchovní sú známi aj v širšom kontexte slovenských dejín (napr. Július Plošic, Martin Húska a iní). Divadelníci z obce získali prvenstvo v celoslovenskej súťaži. Úspešný bol i hasičský zbor a futbalisti. Rušný bol spoločenský život, folklór a zvyky.
Všetko sa zmenilo po druhej svetovej vojne, keď sa začala v blízkosti obce stavať továreň na výrobu a spracovanie hliníka. Závod Slovenského národného povstania spustil svoju výrobu v roku 1953 bez akéhokoľvek súhlasu dotknutých ľudí. Pozemky štát vyvlastnil a začal stavať.
Obyvatelia sa spočiatku potešili novým pracovným príležitostiam, no čoskoro zistili, že cena je príliš vysoká. Z továrne sa do ovzdušia dostávali škodlivé látky, ktoré obsahovali polycyklické uhľovodíky, fluorovodík, arzén, ortuť či popolček a mnoho iných. Tieto látky spôsobovali vážne zdravotné problémy u ľudí i zvierat.
Prvé príznaky ekologickej katastrofy sa prejavili na úhynoch včiel, ktoré boli citlivé na chemické zložky v exhalátoch. Neskôr začali chorľavieť deti, ktoré boli veľmi bledé, kazil sa im chrup a trpeli nechutenstvom a krivením chrbtice v dôsledku otravy fluórom. Dospelí mali problémy s dýchacími cestami, kožou, očami a nervovou sústavou. Niektorí obyvatelia zomreli na rakovinu pľúc alebo krvi.
V roku 1959 zasadla lekárska komisia, ktorá potvrdila, že obec je nevhodná na bývanie a je potrebné presťahovať obyvateľov do iných lokalít. V rokoch 1960 – 1969 prebiehalo postupné sťahovanie ľudí do nových bytov v Žiari nad Hronom, Sklených Tepliciach, Novákoch a iných miest. Niektorí obyvatelia sa však sťahovať nechceli a zostali vo svojich domoch až do roku 1974, kedy bola obec definitívne zlikvidovaná a stala sa z nej doslova dedina duchov.
Obec Horné Opatovce bola doslova vyhodená na smetisko dejín. Väčšina domov bola zbúraná alebo spálená. Na mieste bývalej obce zostali len kostol svätého Vavrinca, cintorín a pár zvyškov domov. Kostol bol postavený približne v 13. storočí ako gotický kostol s priľahlým cintorínom. V rokoch 1910 – 1911 bol prestavaný do súčasnej podoby. Veža je pôvodná, z roku 1717. Kostol je chránený ako národná kultúrna pamiatka, ale je v zlom stave a chátra.
Cintorín je jediným miestom, kde sa dajú nájsť stopy po živote obyvateľov Horných Opatoviec. Je tu asi 300 hrobov s náhrobníkmi z 19. a 20. storočia. Niektoré hroby sú udržiavané príbuznými zosnulých, iné sú zarastené burinou a zabudnuté. Na cintoríne sa nachádza aj pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny.
Okrem kostola a cintorína sa na území bývalých Horných Opatoviec nachádza aj skládka odpadu, ktorá vznikla po roku 1989 a šíri sa z nej nepríjemný zápach. Je to smutný pohľad na to, čo zostalo z kedysi živej a krásnej obce.
Horné Opatovce sa stali symbolom ekologickej katastrofy, ktorá zničila nielen prírodu, ale aj ľudské osudy. Obec je zaniknutá, ale nie zabudnutá. Bývalí obyvatelia a ich potomkovia sa každoročne stretávajú pri kostole svätého Vavrinca na spomienkových omšiach a pietnych aktoch. V roku 1995 postavili pamätník obetiam ekologickej katastrofy a v roku 2000 pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny.
Horné Opatovce sú teda živou pamiatkou na to, čo sa stane, keď sa finančný zisk dostane nad ľudské zdravie a životné prostredie. Sú aj pripomenutím toho, že každá obec má svoju hodnotu a identitu, ktorú treba chrániť a uctievať.
Oradour-sur-Glane, Francúzsko
Oradour-sur-Glane je francúzska obec v departmente Haute-Vienne, v regióne Nouvelle-Aquitaine. Oradour-sur-Glane je známa preto, že bola miestom brutálnej masakry počas druhej svetovej vojny. Dňa 10. júna 1944 zničila celú obec a zabila jej obyvateľov jednotka Waffen SS ako pomstu za partizánske aktivity. Celkovo zahynulo 642 ľudí: 245 žien a 207 detí v kostole a 190 mužov v stodolách. Ruiny obce zostali neobnovené a slúžia ako pamätník obetiam.
Obec je dnes rozdelená na dve časti: staré Oradour-sur-Glane a nové Oradour-sur-Glane. Staré Oradour-sur-Glane je zachované ako pamätník obetiam nacistického masakru. Návštevníci môžu prechádzať medzi ruinami mesta duchov a vidieť opustené budovy, kostol, stodoly a autá. Na vstupe do pamätníka je nápis „Nikdy nezabudnite“. Nové Oradour-sur-Glane bolo postavené v blízkosti starého mesta po vojne a má moderný kostol, múzeum a kultúrne centrum. V roku 2023 malo nové Oradour-sur-Glane 2 464 obyvateľov.
Pripiať, Ukrajina
Pripiať (Pripyat) je opustené mesto na severe Ukrajiny, blízko hranice s Bieloruskom. Jedná sa pravdepodobne o najznámejšie „mesto duchov“. Bolo založené 4. februára 1970 ako deviate atómové mesto v Sovietskom zväze, ktoré malo slúžiť blízkej Černobyľskej atómovej elektrárni. V roku 1979 bolo mesto Pripiať oficiálne vyhlásené za mesto a malo 49 360 obyvateľov.
Dňa 27. apríla 1986 bolo mesto evakuované po černobyľskej havárii, ktorá sa stala deň predtým. Mesto bolo ponechané v ruinách a je považované za príliš rádioaktívne na opätovné osídlenie ľuďmi aspoň na 24 000 rokov. Budovy sú spustnuté a zarastené zeleňou, na uliciach sú opustené autá, hračky, nábytok a iné predmety. Do mesta sa uskutočňujú organizované výlety pod dozorom skúsených sprievodcov.
Doel, Belgicko
Doel je mesto duchov v Belgicku, ktoré sa nachádza na brehu rieky Šelda neďaleko Antverp. Mesto má bohatú históriu a architektúru, avšak je ohrozené demoláciou kvôli rozširovaniu prístavu Antverpy. Väčšina obyvateľov odišla z mesta a zostalo tu len okolo 25 ľudí.
Doel sa stal rajom pre graffiti umelcov, ktorí využili prázdne budovy na vytvorenie svojich diel. Mesto je plné farebných a originálnych nástenných malieb, ktoré sú častokrát politické alebo satirické.
Doel je tiež atrakciou pre turistov a urbexerov, ktorí chcú vidieť mesto duchov a cítiť jeho atmosféru. Niektorí z nich však neberú ohľad na majetok a súkromie obyvateľov, ktorí ešte stále žijú v meste. Obyvatelia sa snažia bojovať za zachovanie svojho mesta a protestujú proti plánom na jeho zničenie.
Craco, Taliansko
Craco je opustené mesto v provincii Matera v regióne Basilicata v Taliansku. Mesto má stredoveký pôvod a bolo postavené na strmom kopci s výhľadom na údolie a rieku. Mesto má bohatú históriu a architektúru, ale bolo opustené koncom 20. storočia kvôli prírodným katastrofám, ako boli zemetrasenia, zosuvy pôdy a povodne, ale tiež kvôli epidémii moru a hladomoru.
V rokoch 1892-1922 odišlo z mesta viac než 1300 ľudí do Severnej Ameriky kvôli chudobe a neúrodnosti pôdy. V rokoch 1959-1972 bolo mesto postihnuté viacerými zemetraseniami a zosuvmi pôdy, ktoré spôsobili vážne škody na budovách a infraštruktúre. V roku 1963 úrady nariadili presídlenie zostávajúcich obyvateľov do novej časti obce Craco Peschiera, ktorá bola postavená nižšie v údolí. Opustené mesto sa stalo turistickou atrakciou a populárnou filmovou lokalitou.
V Cracu sa natáčali scény z niekoľkých známych filmov, ako napríklad Quantum of Solace zo série James Bond, Umučenie Krista od Mela Gibsona alebo Kráľ David s Richardom Gere.
Craco je otvorené pre návštevníkov, ktorí si môžu prezrieť jeho historické pamiatky a nasať atmosféru. Medzi najzaujímavejšie miesta tu patria Normanská veža, kostol Matky Božej Anjelskej z 13. storočia, kláštor svätého Petra zo 17. storočia a paláce šľachtických rodín. Návštevníci musia byť sprevádzaní sprievodcom a dodržiavať bezpečnostné opatrenia, pretože niektoré budovy sú nestabilné a nebezpečné. Craco je jedným z najpôsobivejších a najtajomnejších opustených miest v Taliansku a Európe.
Pyramiden, Nórsko
Pyramiden je opustená osada na Špicbergoch, na ostrove Spitsbergen. Osada bola založená Švédmi v roku 1910 a svoj názov získala podľa neďalekého vrchu v tvare pyramídy. V roku 1927 Švédsko osadu predalo Sovietskemu zväzu, ktorý tu na základe Špicberskej dohody začal ťažiť uhlie. V rokoch 1911-1998 sa tu ťažilo hnedé uhlie v niekoľkých doloch.
Osada mala až 1000 stálych obyvateľov, ktorými boli najmä baníci z ukrajinského Donbasu. Osada mala kvalitné zázemie, ako školu, bazén, športovú halu, knižnicu alebo hudobné krúžky. Na hlavnom námestí stojí betónová socha Lenina, ktorá je najsevernejšou Leninovou sochou na svete.
V roku 1998 bola osada evakuovaná a opustená kvôli poklesu cien uhlia nákladnosti prevádzky. Odvtedy sa osada stala turistickou atrakciou v podobe mesta duchov a tiež filmovou lokalitou.
V súčasnosti je v osade otvorený hotel, ktorý prevádzkuje ruská štátna spoločnosť Arktikugol. V hoteli žije len niekoľko ľudí, ktorí sa starajú o ubytovanie turistov a ich sprievodcov. Turisti si môžu prezrieť historické budovy a atmosféru opustenej osady. Musia však dodržiavať bezpečnostné opatrenia, pretože niektoré budovy sú nebezpečné. Okrem toho musia byť opatrní aj kvôli ľadovým medveďom, ktoré sa tu často vyskytujú.
Varosha, Cyprus
Na severnom pobreží Cypru sa nachádza mesto duchov, v ktorom máte pocit, že sa zastavil čas. Mesto Varosha, ktoré bolo kedysi jedným z najobľúbenejších a najluxusnejších letovísk Stredozemného mora, je dnes opustenou a stráženou zónou. Mesto Varosha bolo až do roku 1974 prosperujúcim mestom s bohatou kultúrou a cestovným ruchom. Malo vyše 25 000 obyvateľov, najmä cyperských Grékov a zhruba desaťtisíc hotelových lôžok. Bolo známe ako zlaté pobrežie Cypru a hostilo slávne filmové hviezdy ako Elizabeth Taylor, Richard Burton a Brigitte Bardot.
Všetko sa zmenilo, keď 20. júla 1974, po prevrate plukovníkov na južnom Cypre, Turecko spustilo druhú fázu svojej invázie na ostrov. Turecká armáda obsadila severnú časť ostrova vrátane mesta Varosha. Jeho gréckocyperskí obyvatelia boli nútení mesto opustiť a nechať za sebou všetok svoj majetok.
Od vtedy je mesto Varoša pod kontrolou tureckej armády, ktorá ho obkľúčila drôtmi a tabuľami so zákazmi vstupu. Mesto bolo dlhé roky ponechané napospas času a prírodným živlom, ktoré postupne ničia jeho budovy a infraštruktúru.
V roku 1984 prijala Organizácia Spojených národov rezolúciu 550, v ktorej požiadala Turecko, aby prenieslo správu nad mestom na OSN a umožnilo návrat jeho obyvateľov. Turecko však túto rezolúciu nikdy nerešpektovalo a naďalej si udržiavalo vojenskú prítomnosť v meste.
V roku 2020 sa Turecko rozhodlo otvoriť časť mesta pre verejnosť, čo vyvolalo ostrý protest zo strany gréckych Cyperčanov, Európskej únie a medzinárodného spoločenstva. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan a jeho spojenec Ersin Tatar, líder tureckých Cyperčanov vyhlásili, že plánujú mesto obnoviť a ponúknuť jeho majetky tým, ktorí dokážu preukázať svoje nároky. Tento krok je považovaný za porušenie medzinárodného práva a ďalší pokus o rozdelenie ostrova na dve časti: grécku a tureckú. Mnohí grécki Cyperčania považujú Varošu za symbol ich utrpenia a nespravodlivosti, ktorú im spôsobila turecká invázia. Zároveň je to aj symbol ich nádeje na zjednotenie a mier na ostrove.
Mesto Varosha sa dá navštíviť len čiastočne a za určitých podmienok. V októbri 2020 sa turecká vláda rozhodla otvoriť časť mesta pre verejnosť, čo vyvolalo veľký rozruch a kritiku. Niektorí ľudia sa tešili na možnosť vidieť mesto po tak dlhej dobe, iní sa obávali o jeho budúcnosť a porušenie medzinárodného práva. Navštíviť Varoshu je možné od 08:00 do 20:00. Je potrebné mať so sebou pas a platobnú kartu. Pas kvôli prehliadke pri vstupe a platobná karta je jediná akceptovaná možnosť platby na mieste. Pri vstupe je vhodné požičať si bicykle, pretože vzdialenosti sú dosť dlhé. Nie je možné vstupovať do žiadnych budov ani sa dotýkať ničoho v meste. Je potrebné dodržiavať pravidlá a rešpektovať vojenské zóny. Kráčať, resp. bicyklovať je možné len po vyznačených trasách. Fotiť a natáčať je povolené, s výnimkou použitia dronov.
