Tretí deň nášho škandinávskeho dobrodružstva. Zatiaľ síce nie sme v Škandinávii, ale aj Pobaltie má svoje nezameniteľné čaro. V predchádzajúcom článku som písal o ceste z Poľska do Litvy a o popoludní vo Vilniuse. V tomto článku píšem o Kurskej/Kuršskej Kose, litovských plážach a o tom, ako sme sa dostali na koniec sveta v Lotyšsku.
Ráno v Klaipede
O jednej v noci sme zakotvili v litovskom meste Klaipeda, konkrétne v rovnomennom kempingu Klaipeda. Ako som už v predošlom článku spomínal, pán recepčný nemal problém checknúť nás o cca jednej v noci, za čo ma tento kemping link už v dvoch článkoch :). Budíček sme mali nastavený už na šiestu, takže opäť žiadne vyspávanie. Ešte pred budíčkom ma ale prebudil zvuk obrovského dízelagregátu vlaku, idúceho popri kempe. Po prebudení a rozhliadnutí sa som videl niečo takéto (fotka bez akéhokoľvek editačného zásahu):
Opäť tak ako aj predchádzajúci deň krásny kempík plný zelene. O dosť väčší ako ten vo Varšave, čisté a priestranné sociálne zariadenia, vybavená kuchynka. Jemný deficit spánku bol jediným mínusom začínajúceho sa dňa. Po zložení stanu, sprche a raňajkách, čo už je a bude našou každodennou rutinou, sme nasadli do auta, do navigácie nastavili mesto Nida nachádzajúce sa na Kurskej Kose a vydali sa v ústrety neznámemu. Prvé veľké prekvapenie a dosť značná neznáma nás očakávali už o pár minút.
Kurská Kosa
Vrátim sa nachvíľu k mestečku Nida. Nida je absolútne nenápadne mestečko na západe Litvy – na Kurskej Kose. Žije tu asi 1700 ľudí a pokiaľ by ste toto mesto spomenuli niekomu, kto na Kurskej Kose nikdy nebol, prípadne nemá rozsiahle znalosti geografie Litvy, nevedel by, o čom hovoríte. Napriek tomu si tu ale nájde cestu 200 – 300 000 turistov ročne. Nida sa nachádza takmer na konci Litovskej časti Kurskej Kosy, neďaleko od rusko – litovských hraníc a je jej centrom. Pre tých, ktorí sami nevedia, prečo tento článok čítajú, Kurská Kosa je táto 98 kilometrov dlhá piesočná duna na Litovsko-Ruskej hranici.
Po odjazde z kempu sme precházali pár kilometrov rušnou rannou Klaipedou (len pre zaujímavosť, Klaipeda je mesto kde sa vyrábajú korpusy ikeáckeho kuchynského systému Metod). V navigácii nastavené mestečko Nida na Kurskej Kose a my v očakávaní, kedy sa už ocitneme na tej krásnej piesočnej dune. Pri plánovaní tripu a prezeraní máp z pohodlia domova to vyzeralo, že na Kuršskú Kosu sa z Klaipedy dá dostať po pevnine, prípadne po moste. Z toho ako fungujú trajekty som mal strach a na prvé nalodenie som bol psychicky pripravený až na estónsky Talin, kde bol v pláne trajekt Talin – Helsinki. Preto som bol v celkom slušnom šoku keď po jazde rannou Klaipedou mi navigácia zahlásila – „použite trajekt“ a ja, ani neviem ako, som stál pred rampou s búdkou kde sa za trajekt platí. Šok spôsobil to, že som ihneď zaradil spiatočku a odfrčal na priľahlé parkovisko zistiť, čo sa deje :). Nezistil som však nič iné, len to, že inej cesty ako trajekt niet a preto som sa zhlboka nadýchol a pristavil sa k rampe kde som už raz (niekoľko sekúnd) pristavený bol. Zvolil som taktiku držania sa za autom predo mnou. Slečna v búdke, predávajúca lístky na trajekt (pochopiteľne) vedela po anglicky (možno aj nie, ale „Hello“ a „Two persons“ zvládla), takže sme sa bez problémov dostali za rampu. To už ale auto predo mnou, ktorého som sa mal v rámci taktiky držať bolo dosť ďaleko. Musel by som však byť veľmi „zvláštny“ aby som nepotrafil na trajekt 100m pred nami, na ktorom mávali ľudia v reflexných vestách. Títo ľudia ukazovali kde presne mám zaparkovať, takže po počiatočnom strese sme bez akéhokoľvek problému zaparkovali na trajekte a po chvíli sme už frčali na Kosu. Vedel som, že to bude krátka jazda, nejakých 10 – 15 minút, preto ma cena lístku na trajekt nemilo prekvapila. Za auto a dve osoby sme totiž dali vyše 11€. Myslel som, že je to však cena len za cestu tam, cestou späť som ale zistil, že lístok platí aj na spiatočnú cestu, preto nakoniec tých 11€ nebolo až tak veľa. (UPDATE 2024 – momentálne je cena pre osobné auto 20,50€). Po vylodení sa na Kurskej Kose sme prešli rozostavaný kruhový objazd, kde som to opäť zvládol za pomoci stratégie držania sa za autom predo mnou. Dali sme si krátku pauzu na odpočívadle pri ceste, kde sme zistili niečo o požiaroch, ktoré v posledných rokoch poloostrov sužujú. Posledný vznikol v apríli roku 2014. Ten zničil vyše 100 hektárov lesov, s ešte väčším požiarom bojovali v roku 2006, ten zničil 236 hektárov Kurskej Kosy.
Po nečakanom trajekte prišlo po pár kilometroch ďalšie prekvapenie a to, že za samotný vjazd na poloostrov sa platilo cca 5€. OK, ak teda budú využité na udržiavanie krásnej miestnej prírody, nemám problém. Znamená to teda ďalšiu rampu a ďalšiu búdku s pánkom a základmi angličtiny. Teraz sa už ale Kurská Kosa rozprestiera okolo nás.
Cesta po Kuršskej Kose je lemovaná borovicovými lesmi, čo ma trochu štvalo, zakrývali totiž výhľad na more. Chvíľami, keď sme boli na kopcoch (piesočné duny tu dosahujú až 70 metrov) som ho síce pomedzi stromy zahliadol, ale to mi nestačilo. Záchrana prišla po vjazde do obce Juodkranté, kde som okamžite zaparkoval a išiel obzerať vodu. Po trojdňovej ceste bol toto prvý moment pri mori a preto som sa naň náležite tešil. Až pri pohľade na more mi došlo, že už sme fakt dosť ďaleko od domu :).
Juodkranté je veľmi charizmatická obec na Kuršskej Kose. Nachádza sa asi 30km od spomínanej Nidy a mňa očarila dokonca viac ako samotná Nida. Aj keď o celej Kuršskej Kose sa dá len ťažko povedať, že by bola nejak veľmi turisticky známa, väčšina z 300 000 turistov, ktorí oblasť ročne navštívia, navštívi aj Nidu. V dobe našej návštevy (polovica júna) začínala hlavná sezóna a Nida bola plná turistov, autobusov a motorkárov. V Judkranté sme naopak stretli len skupinku asi piatich motorkárov, ktorí sa tu pristavili pre pár záberov. Inak je tu krásny kľud a skvelý vzduch :).
Nedá sa povedať, že by sme na Kuršskej Kose mali nejaký konkrétny cieľ. Nebola ním ani dedinka Juodkranté, ani Nida, chceli sme si pozrieť Kosu ako takú. Rozhodne sme ale chceli vidieť krásne Litovské pláže a to sa podarilo tesne pred Nidou.
Zaparkovali sme na parkovisku pri ceste, prešli krátky úsek lesom, minuli bufet, vyšli na vysokú pieskovú dunu a boli sme tam.
Suma sumárum, aj keď spočiatku sme videli všade vôkol len borovice, čím viac sme Kuršskú Kosu spoznávali, tým viac sa nám páčila. Nesklamali ani pláže, ktoré boli absolútne čisté. V dobe kedy sme ich navštívili my, kúpacia sezóna ešte nefungovala, napriek tomu pár otužilých plavkýň vodu okúsilo. Dá sa očakávať, že počas hlavnej kúpacej sezóny to bude s čistotou horšie ako keď tu nikoho niet, ale napriek tomu som si istý, že tu bude aj na európske pomery stále veľmi čisto. Nielen Škandinávia, ale aj Pobaltie je totiž veľmi čisté. U Škandinávie som to čakal, Pobaltie ma fakt milo prekvapilo.
Keď sme sa nasýtili pláží, osviežili nohy a dostali sa späť do auta, napadlo ma, že keď už sme tu, takmer na konci Kurskej Kosy, neodídem, kým sa nedostanem na jej koniec. Teda na koniec jej litovskej časti. Preto sme pokračovali ešte pár kilometrov smerom ku Kaliningradskej oblasti, až sme mali litovsko – ruské hranice na dohľad. Tu sme si konečne mohli odfajknúť, že sme došli na koniec, otočili sme sa a zavelili smer Lotyšsko.
Koniec sveta
Tak som si pripadal keď sme po niekoľkohodinovej ceste z Kurskej Kosy prekročili litovsko – lotyšské hranice pri obci Ezere. V samotnom Ezere to bolo ešte celkom fajn, ale za mestom sme sa dostali na hlavnú cestu, ktorá v skutočnosti nebola cesta, len štrkový násyp.
Táto cesta mala mať a aj mala 30km. Počas týchto tridsiatich kilometrov som prešiel všetkými možnými štádiami zlosti, zúrivosti a zúfalstva nad tým, ako môže takáto cesta existovať a považovať sa za hlavnú. Moje psychické rozpoloženie sa ustálilo na stave keď som sa úplne zmieril s tým, že moje 20-ročné auto sa na tejto ceste rozpadne, ja ho tam nechám, budeme stopovať do väčšieho mesta, z väčšieho do ešte väčšieho, z ešte väčšieho do hlavného a z hlavného pôjdeme lietadlom/vlakom/busom domov. S týmto všetkým som sa počas tridsiatich kilometrov otrasov zmieril. Počas jazdy po takejto ceste vám už nevadia žiadne rozbité cesty, pokiaľ aspoň majú asfalt. Častokrát som na ceste cez Pobaltie a Škandináviu prechádzal po rôznych štrkových a kamenných cestách z dôvodu obchádzky nejakej práce na ceste. Rozhodne ale žiadna z týchto obchádzok nemala 30 kilometrov.
Napriek tomu, že sme po tejto „ceste“ išli len 30 – 40 km/h (miestni nemali problém ísť 70 – 90, očividne si oni a asi aj ich autá na tieto cesty zvykli), hlavné mesto Lotyšska – Rigu sme dosiahli v slušnom čase. Okolo 18:00 sme boli v kempe, ktorý už bol trošku slabší ako predchádzajúce, ale rozhodne sa tu dalo prežiť. Ide o veľký RigaCamping, v ktorom bolo pomerne plno, takže jedno z posledných kľudných miest sme našli na kraji kempu pri plote a pri (našťastie pomerne kľudnej) ulici. Množstvo návštevníkov nepovažujem za slabú stránku kempu, je to faktor, ktorý majiteľ neovplyvní, u tohto kempu mi vadilo hlavne minimum stromov a vzdialené sprchy. Tie boli na konci kempu v akomsi osobitnom dvore, z nášho miesta dobrých 200 – 300 metrov. Výhodou RigaCampingu je skvelá poloha v rámci mesta, do centra sa aj pešo dostanete za pár minút.
Koniec dňa
V Rige sme konečne prestali byť v časovom sklze. V Rige sme mali byť podľa plánu o 21:00 večer, my sme tam boli už o osemnástej. Obhliadku mesta sme mali naplánovanú až na druhý deň, s tým, že ju ukončíme a do Talinu vyrazíme o 16:00. Zvyšok dňa sme teda oddychovali, varili cestoviny a konečne prvýkrát som si aj ja ako šofér trochu vydýchol a vypustil paru.
Ako som už spomenul, druhý deň nás čakala obhliadka hlavného mesta a cesta do estónského Talinu, detaily ale až v budúcom článku.
