Litva – Škandinávia autom #2

Litva – prvá pobaltská krajina nášho tripu. V minulom diele tohto seriálu som písal nejaké základné informácie o škandinávskom tripe, ktorý sme so sestrou absolvovali. Tiež je tam zhrnutie prvého dňa cesty, kedy sme večer zakotvili v Poľsku. V tomto diele sa dozviete niečo o našom druhom dni, ktorý sme strávili v Litve.

Štartujeme druhý deň

Plán bol vyraziť z Varšavy o siedmej ráno, v tom prípade by sme o druhej poobede boli v litovskom Vilniuse. Pozerám ale práve do mobilu na fotku, kde sedím vo Varšave v stane s kávou v ruke a tá bola odfotená 7:45. To teda neznamená nič iné, len to, že plán bol zas trošičku posunutý.

Nevadí! Heslo tripu bolo – nie sme na pretekoch, ale na výlete, preto som si dal v studenej Varšave horúcu sprchu, následne horúcu kávu, niečo sa zjedlo, poskladali sme stan, sadli do auta a valili smer sever.

Niekde v Litve
Niekde v Litve

Neuveriteľné množstvo áut na poľských cestách, ktoré sme videli predchádzajúci deň tu bolo opäť. Nie až v takej miere, ale predsa. Cestné stavby, obchádzky a odstávky nás opäť sprevádzali značnú časť cesty Poľskom. Ako sme sa blížili k Litve, veci sa našťastie postupne menili, áut na cestách bolo menej a prestavby ciest sa vyskytovali tiež len sporadicky.

Niečo k tým prestavbám. Vyzerá to tak, že z dôvodu, že práce na cestách ma zdržiavajú ich neustále kritizujem. Je síce pravda, že predstavujú zdržanie, na druhej strane je tu dôležitejší faktor – prospech, ktorý obnovené a novopostavené cesty prinášajú obyvateľom. Ten si samozrejme uvedomujem a ako občan krajiny, v ktorej sa jedna diaľnica stavia už 45 rokov a stále je dokončená len na 70% sa teším, že inde im to ide lepšie. Preto ak sa negatívne vyjadrujem alebo budem vyjadrovať na tému práce na cestách, neberte to príliš vážne, viem, že je to pre nás dobré :).

OK, prekročenie Poľsko-Litovských hraníc – schengen – takmer ani nepostrehnete kedy ste sa ocitli v Litve. Spočiatku na mňa Litva pôsobila veľmi depresívne. Po husto zaľudnenom Poľsku sme boli v ani nie trojmiliónovej Litve (z toho 550 000 obyvateľov žije vo Vilniuse) a v pohraničných oblastiach to vyzerá naozaj dosť pusto. Veci sa zmenili keď sme sa vzdialili od hraníc. Postupne pribúdali obce a mestá a tým ako sme sa blížili k hlavnému mestu Vilnius, hustota zaľudnenia stúpala.

Cieľom v Litve bola pre nás návšteva pamätníku Ponarského Masakru, hlavné mesto Vilnius a Kurská/Kuršská Kosa.

Pamätník v Paneriai

Ponarský masaker (Masaker v Ponaroch, prípadne z litovčiny Masaker v Paneriai) bolo masové vyvražďovanie cca 100 000 ľudí (väčšinou poľských Židov) Nemcami a litovskými nacistickými kolaborantami počas druhej svetovej vojny (konkrétne júl 1941 – august 1944).

11. júl. Nádherné počasie. Vonku je horúco, vidno zopár bielych oblakov, fúka jemný vánok. Z lesa je počuť streľbu. Pravdepodobne tréning. Streľba začala o štvrtej poobede. Neskôr som bol informovaný, že veľa Židov bolo transportovaných do lesa cestou, ktorá vedie do Grodna. V lese boli zabití. Toto bol prvý deň popráv. Depresívny pocit. Streľba skončila zhruba o ôsmej večer.

Pre Nemcov, 300 Židov je 300 nepriateľov ľudstva. Pre Litovcov, 300 Židov je 300 párov topánok, 300 kusov nohavíc a oblečenia.

V. Sakovich, Vilna – Ponar: Zem bez Boha

Prvá vec, ktorá nás vo Vilniuse a celkovo v Litve prekvapila bol počet stromov. Všade sú stromy – idete po meste, ale máte pocit, že idete po lese, v ktorom sú náhodne rozmiestnené ulice a stavby. Na predmestí, kde zástavba nie je hustá častokrát naozaj neviete či ste niekde kilometre od mesta v lese alebo niekde pobliž ľudí a ľudských obydlí. Podobné to bolo aj na predmestí Ponary, ktorého súčasťou je pamätník. Ponary boli počas druhej svetovej vojny mestom v Poľsku, dnes s názvom Paneriai ide o predmestie hlavného mesta Litvy – Vilnius.

Na mieste sme boli cca okolo šiestej večer, takže so štvorhodinovým sklzom voči plánu.

Litva - Pamätník Paneriai

Pamätník je vlastne roztrúsený po lese. Nejedná sa o jednu stavbu, ktorá by sa dala nazvať pamätníkom, ide o celý areál, v ktorom sa vyvražďovanie uskutočňovalo. Prechádzka v priestoroch sa niesla v pochmúrnej atmosfére vďaka počasiu, a samozrejme hlavne kvôli miestu, na ktorom sme sa nachádzali a skutočnostiam, ktoré sa tu odohrali. Prechádzali sme lesom, v ktorom sú rozmiestnené veľké jamy, pôvodne určené na skladovanie ropy, po obsadení územia nacistickými Nemcami a začatí vyvražďovania sa jamy zmenili na masové hroby miestnych obyvateľov.

Litva - Pamätník Paneriai
Jedna z jám určená k likvidácii litovského obyvateľstva

Na mieste sme k môjmu počudovaniu nevideli takmer žiadnych turistov, pravdepodobne nie je pamätník veľmi známy. Stretli sme len pár miestnych diskutujúcich na parkovisku, otca, ktorý sa tu bicykloval s malým synom a pár ďalších. Možno škoda, že to tak je, udalosti ako sa tu odohrali by sme si mali neustále pripomínať a preto si myslím, že aj pamätník by si zaslúžil viac pozornosti a povedomia verejnosti.

Na druhej strane pri nejakých prívaloch turistov by bolo asi ťažké zachovať určitú pietu a pochmúrnosť, ktorú si pamätník so sebou nesie.

Litva - Pamätník Paneriai

Vilnius

V hlavnom meste Litvy sme mali vytýčené dva ciele – staré mesto a Gediminasov hrad. Časový sklz, blablabla, stihli sme len Gediminasov hrad :). Pri odchode z Paneriai som si našiel adresu hradu, podelil som sa o ňu s navigáciou a približne o pol hodiny neskôr sme boli na parkovisku pod hradom. Tu sa odohralo prvé kolo hry „bude naše auto odtiahnuté alebo nie?“. Parkovali sme totiž na nejakom malom parkovisku pred múzeom, ktoré vyzeralo ako zatvorené, na začiatku parkoviska bola však značka zóna zákaz státia. Bolo tam ale zaparkovaných dosť áut na to aby sme to riskli. Takže sme sa zaparkovali do rohu parkoviska a vyrazili na neďaleký hrad. Po absolvovaní niekoľkodesiatokschodov dlhého výstupu sme sa kochali krásnym výhľadom na takmer celý Vilnius.

Výhľad na Vilnius a Litvu z Gediminasovho hradu
Výhľad na mesto Vilnius z Gediminasovho hradu

Z ktorejkoľvek časti hradu sa pozeráte, výhľad vždy stojí za to.

Čo sa týka samotného Gediminasovho hradu, nazvaný je po kniežati Gediminovi, ktorý na mieste dnešného hradu dal na prelome 13. a 14. storočia postaviť prvý drevený hrad. Neskôr sa hrad postupne prestaval na kamennú pevnosť, ktorá bola dokončená v roku 1409. Posledná rekonštrukcia prebehla v roku 1930. Dnes je hrad významným historickým symbolom mesta Vilnius, ale aj Litvy samotnej.

Litva - Gediminasov Hrad

Po vychutnaní si krásneho podvečerného počasia a ešte krajších výhľadov sme zostúpili z hradu a vybrali sa k pochybnému parkovisku, kde sme mali mať auto. Toto kolo hry „bude naše auto odtiahnuté alebo nie?“ sme vyhrali, auto stálo na svojom mieste. Mierne zablokované ďalšími parkujúcimi, ale bolo tam. Za využitia šoférskeho skillu, o ktorom som ani nevedel som z parkoviska šikovne cúvaním vykľučkoval a frčalo sa smer západ, do prímorského mesta Klaipeda. Z Vilniusu sme odchádzali niečo po ôsmej večer. Do Klaipedy to bolo krížom cez celú krajinu až na západné pobrežie, teda nejakých 300km. Cestu nám spestrovalo neskoro zapadajúce slnko svietiace priamo do očí (o jedenástej večer bolo ešte vidno) a milióny chrústov, obletujúce auto. Absolvovali sme jednu zástavku na benzínke kvôli (prekvapujúco) benzínu, bagete a Snickersom, no a približne o jednej v noci sme boli v cieľovej zastávke – kemp Klaipeda. Chudák pán recepčný, ktorého sme zobudili, sme mu vďační za to, že nás o takej neskorej hodine ubytoval. V ten moment sme si zmysleli, že nás v ktoromkoľvek ďalšom kempe privíta nonstop recepcia. Veľký omyl, ktorý nám v ďalších dňoch spôsobí dosť komplikácií.

Neskoro v noci sme už len narýchlo rozložili stan (išlo nám to o dosť lepšie ako predchádzajúcu noc vo Varšave), umyli zuby a zaľahli spať. V akom prostredí sme sa vlastne nachádzali sme zistili až na druhý deň ráno, o tom ale zas v ďalšom diele.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *